Život je sen - a ty ho naplň

Doriska moja kamarátka

 Smutný príbeh jedného psíka

Ako si mohol?

Keď som bola šteniatko, zabávala som ťa svojím šantením a
rozosmievala som ťa. Nazýval si ma svojím dieťaťom a napriek
mnohým rozhryzeným topánkam a niekoľkým "zavraždeným" vankúšom
som sa stala tvojím najlepším priateľom.
Vždy, keď som bola zlá, pokýval si nado mnou prstom a spýtal si sa:
- "Ako si mohla?!"- ale nakoniec si mi vždy odpustil, zvalil si ma na
chrbát a poškrabkal na bruchu. Moja výchova k čistotnosti trvala
trochu dlhšie, než si predpokladal, lebo si bol hrozne
zaneprázdnený, ale spolu sme to zvládli.
Pamätám si tie noci, keď som bola pritúlená v posteli k tebe,
načúvajúc tvojim tajomstvám a snom a verila som, že život proste
nemôže byť lepší. Chodili sme na dlhé prechádzky, behali sme v
parku, jazdili v aute, zastavili sa na zmrzlinu (mne si dal len
kornútok, lebo vraj zmrzlina nie je dobrá pre psov) a driemala som na
slnku, keď som čakala na tvoj príchod domov na sklonku dňa. Postupne
si začal tráviť viac času v práci a na svojej kariére a viac času
si venoval hľadaniu ľudského partnera. Čakávala som na teba
trpezlivo, utešovala ťa, keď si mal zlomené srdce a bol si
sklamaný, nikdy som ti nevyčítala zlé rozhodnutia, vždy som
nadšene vítala tvoj príchod domov a tešila som sa s tebou, keď si
sa zamiloval.
Ona, teraz tvoja žena, nie je "psíčkar" - ale aj tak som ju
privítala v našom dome, snažila som sa prejaviť jej svoju
náklonnosť a poslúchala som ju.
Bola som šťastná, pretože ty si bol šťastný. Potom prišli
bábätká a ja som bola vzrušená spolu s tebou. Fascinovala ma ich
ružovosť, ich vôňa a tiež som sa chcela o ne starať. Ale ty a ona
ste sa obávali, že by som im mohla ublížiť a ja som trávila
väčšinu času vyvretá v inej izbe alebo v klietke. Och, ako som ich
chcela ľúbiť, ale stala som sa "zajatcom lásky". Ako vyrastali,
stala som sa ich kamarátkou. Vešali sa na moju srsť a ťahali sa za
ňu hore na svoje vratké nožičky, pchali mi prstíky do očí,
skúmali moje uši a dávali mi pusinky na nos. Milovala som to všetko
okolo nich a ich dotyk - pretože tvoj dotyk bol teraz taký zriedkavý
- a keby bolo treba, bránila by som ich vlastným životom. Vkrádala
som sa do ich postelí a načúvala ich trápeniam a tajným snom a
spolu sme čakali na zvuk tvojho auta na prístupovej ceste. Bývali
časy, že keď sa ťa iní spýtali, či máš psa, ty si vytiahol z
peňaženky moju fotku a rozprával si im o mne príbehy. V posledných
rokoch už len povieš "áno" a zmeníš tému.
Už nie som "tvoj pes", ale "iba pes" a rozčuľujú ťa všetky
výdavky na mňa.
Teraz máš veľkú pracovnú príležitosť v inom meste a ty a oni sa
budete sťahovať do bytu, kde nie je dovolené držať zvieratá.
Urobil si správne rozhodnutie pre svoju rodinu, ale boli časy, keď ja
som bola tvoja jediná rodina. Bola som vzrušená z cesty autom, kým
sme neprišli k zvieraciemu útulku.
Bolo tam cítiť psy a mačky, strach a beznádej.
Vyplnil si papiere a povedal:
"Viem, že jej nájdete dobrý domov."
Pokrčili ramenom a venovali ti bolestný pohľad.
Poznali reálnosť umiestnenia psa v strednom veku, aj keď je s
"papiermi".
Musel si vyprostiť prsty tvojho syna z môjho obojku, keď kričal:
"Nie, tatko! Prosím, nenechaj ich zobrať môjho psa!"
A ja som mala o neho starosť; a akú lekciu si mu to práve dal o
priateľstve a vernosti, o láske a zodpovednosti a o úcte k celému
životu?
Rozlúčil si sa mnou tľapnutím po hlave, vyhol si sa môjmu pohľadu
a zdvorilo si odmietol zobrať si môj obojok a vodítko.
Ponáhľal si sa, lebo si mal nejaký termín... a teraz mám jeden aj
ja.
Keď si odišiel, tie dve milé panie povedali, že si pravdepodobne o
všetkom vedel niekoľko mesiacov dopredu a neurobil si žiadny pokus
nájsť mi nový domov.
Potriasli hlavou a povedali: "Ako to mohol?"
Venujú nám tu v útulku toľko pozornosti, koľko im to ich nabitý
rozvrh dovolí. Kŕmia nás, samozrejme, ale moja chuť k jedlu sa
stratila už pred mnohými dňami. Najprv som vyskočila a ponáhľala
sa ku vchodu vždy, keď niekto prechádzal okolo môjho kotca,
dúfajúc, že si to ty - že si zmenil názor - že to celé bol len
zlý sen... alebo som dúfala, že to bude aspoň niekto, kto sa o mňa
zaujíma, niekto, kto ma zachráni. Keď som si uvedomila, že nemôžem
súperiť o upútanie pozornosti so šantením šťastných šteniat,
neuvedomujúcich si svoj osud, ustúpila som do najvzdialenejšieho
kúta a čakala som.
Začula som jej kroky, keď pre mňa prišla na konci jedného dňa a
kráčala som za ňou pozdĺž uličky do oddelenej miestnosti. Veľmi
tichá miestnosť.
Dala ma na stôl, poškrabkala za uchom a povedala mi, aby som sa
nebála. Srdce mi búšilo v predtuche toho, čo príde, ale miešal sa
v tom aj pocit úľavy.
Zajatec lásky odišiel v priebehu dní.
Ako to už mám v povahe, viac som sa starostila o ňu. Bremeno, ktoré
nosí, ju hrozne ťaží,a ja to viem rovnako, ako som rozoznala každú
tvoju náladu.
Jemne mi stiahla prednú nohu a slza stiekla dolu jej lícom. Oblizla
som jej ruku rovnako, ako som teba zvykla utešovať pred mnohými
rokmi.
Odborne vsunula ihlu do mojej žily. Zacítila som pichnutie a studenú
tekutinu prúdiacu do môjho tela, ospalo som si ľahla, pozrela som sa
do jej milých očí a zamrmlala som
"Ako si mohol?"
Možno pretože rozumela mojej psej reči, povedala:
"Je mi to tak ľúto."
Potľapkala ma a náhlivo vysvetľovala, že je to jej práca
zabezpečiť, že pôjdem na lepšie miesto, kde ma nebudú ignorovať,
týrať ani zanedbávať, a kde sa nebudem musieť brániť - miesto
plné lásky a svetla, tak odlišné od tohto miesta na Zemi.
A s posledným zvyškom mojej energie som sa ju snažila presvedčiť
zavrtením môjho chvosta, že moje "Ako si mohol?" nebolo myslené na
ňu.
Bolo to určené tebe, môj milovaný pane, na teba som myslela. Budem
na teba myslieť a čakať navždy.
Kiež by ti každý v tvojom živote preukázal takú vernosť.

 
Photobucket